Aplikovaná geofyzika – vedná disciplína zahŕňajúca súbor nedeštruktívnych metód prieskumu, založených na precíznej registrácii fyzikálnych prejavov podpovrchového prostredia. Meniace sa pomery v podpovrchovom prostredí spôsobujú deformácie súvisiacej oblasti fyzikálneho poľa. Variabilita prostredia, štruktúrne poruchy, infiltrácia a zvýšená koncentrácia prirodzených alebo antropogénnych činiteľov, sú faktory ovplyvňujúce fyzikálny prejav prevládajúceho okolia.

Aplikovaná
geofyzika
Geoelektrické
metódy
Gravimetrické
metódy
Magnetometrické
metódy
Radionuklidové
metódy
Seizmické
metódy

Feromagnetický materiál, ktorý je vystavený pôsobeniu externého magnetického poľa zosilňuje účinok iniciačného magnetického poľa a pôsobí na svoje okolie. Veľkosť magnetickej indukcie závisí hlavne od konštrukčného materiálu a veľkosti telesa. V prípade hornín je výsledná indukcia úmerná koncentrácii a druhu prítomného feromagnetického minerálu, iniciátorom je zemský magnetizmus. Generované pole telies spôsobuje deformácie v obecnom magnetickom poli, ktoré umožňujú lokalizovať alebo popísať štruktúry, telesá a rozhrania s odlišnými magnetickými vlastnosťami.

Pravdepodobne prvé zmienky o využití silového pôsobenia podpovrchových feromagnetických štruktúr na zemské magnetické pole, k lokalizácii ložísk nerastných surovín sú datované do 17-teho storočia, keď švédsky baníci pozorovali neprirodzené chovanie sa strelky magnetického kompasu a na základe týchto pozorovaní lokalizovali plytko uložené ložiská železnej rudy.

Nemecký astronóm a fyzik Johann von Lamont sa intenzívne venoval výskumu zemského magnetického poľa a aktívne presadzoval výstavbu celosvetovej siete magnetických observatórií. V roku 1841 navrhol a skonštruoval magnetický variometer, ktorý bol inštalovaný na observatóriu v Mníchove. Neskôr navrhol a zostavil prvý prenosný magnetický teodolit, čím prispel k vzniku magnetometrie ako odvetvia prieskumnej geofyziky. Primárnou úlohou Lamontovho teodolitu boli terénne merania variacií zemského magnetického poľa mimo vybudovaných observatórií, ale už v roku 1843 sa Freiherr von Wrede teoreticky zaoberá možnosťou použitia Lamontovho teodolitu na identifikáciu a lokalizáciu zmien normálneho magnetického poľa zeme, spôsobených prítomnosťou hornín s obsahom feromagnetických minerálov. Ale až švédsky astronóm a fyzik Tobias Robert Thalen zdokonaľuje metodiku meraní pre účely geologického prieskumu a úspešne zrealizuje viaceré terénne merania, za čo v roku 1875 získava ocenenie na medzinárodnom kongrese geografických vied v Paríži. V ďalšom období Thalén prispieva k popularizácii magnetometrických metód prieskumu a viaceré úspešné akcie vo Švédsku vzbudia zaslúžený záujem; v ostatných častiach sveta sa magnetometrické metódy v tom období s podobným záujmom nestretnú.

K zásadnému zlomu v konštrukcii registračných aparatúr dochádza až v druhej polovici 20-teho storočia. Využitím odlišných fyzikálnych princípov je dosiahnuté mnohonásobné zvýšenie citlivosti a rýchlosti zberu dát, čo zároveň rozširuje možnosti aplikácie magnetometrických metód.

Zdroje:

. Johann von Lamont (1805-1879): A pioneer in geomagnetism. The IRM Quarterly () Vol.14, No.4,.

. Úvod do užité geofyziky. Praha: SNTL - Nakladatelství technické literatury, . ISBN: 80-03-00427-6