Patria k celosvetovo najrozšírenejším geofyzikálnym metódam. V závislosti od predmetu zadania je sledovaným parametrom elektrický odpor, dielektrická konštanta alebo zmena potenciálu elektrického poľa. Podľa využívaného fyzikálneho princípu sa členia na merania odporové, elektromagnetické a indukčné. Metodika zberu dát a postup ich spracovania je zvolený podľa druhu riešenej úlohy a skúmaného javu.
K aktívnemu rozvoju týchto metód dochádza až začiatkom 20-teho storočia, ale za priekopníka je považovaný anglický vedec Robert Were Fox ktorý v roku 1830 experimentálne dokazuje existenciu prirodzeného elektrického poľa v blízkosti ložísk sulfidických rúd. Jeho pozorovania odhalia vzťah medzi intenzitou elektrického poľa, množstvom a koncentráciou medi v rude. Nadobudnuté poznatky a skúsenosti využije pri mapovaní rudných žíl v medených baniach, kde lokalizuje miesta s vyššou koncentráciou medi a smer postupu výdatnejšej časti rudnej polohy.
Viacerí vedci počas 19-teho storočia na rôznych miestach napodobnili Foxov experiment a väčšina z nich potvrdí jeho pozorovania. Ich úspešné testy demonštrujú možnosti praktického využitia tejto metódy v rudnej prospekcii.
V roku 1880 Americká geologická služba (USGS) najíma fyzika Carla Barusa, ktorého úlohou bolo nadviazať na výskum R.W.Foxa. Barus si počas experimentov uvedomuje, že prirodzené elektrické pole je generované priamo rudným telesom, z čoho usúdi že vymapovaním ekvipotenciálnych línií elektrického poľa je možné určiť pozíciu a približný priestorový priebeh rudného telesa. Jeho predpoklady sa potvrdzujú len čiastočne, a to z dôvodu výberu nevhodnej lokality k jeho experimentu. V skutočnosti je jeho práca významným príspevkom k rozvoju týchto metód.
Na začiatku 20-teho storočia francúzsky fyzik, geológ a ťažiar Conrad Schlumberger volí odlišný prístup; s využitím umelého zdroja generuje elektrické pole v prostredí a zároveň s meniacim sa rozostupom sýtiacich elektród meria zmenu rozdielu potenciálu poľa medzi ďalšími dvomi stabilnými elektródami. Tento postup úspešne aplikuje počas viacerých prieskumných kampaní rudného a štruktúrneho (uhľovodíkové pasce) geologického prieskumu. Schlumbergerom navrhnutá metodika je vhodná na identifikáciu zmien elektrických vlastností prostredia vo vertikálnom smere (vrstevnaté prostredie). Okrem toho Schlumberger v rovnakom období podstatnou mierou prispieva k popularizácii metód využívajúcich prirodzené elektrické polia, keď v roku 1914 objavuje bohaté rudné ložisko v Srbsku, v oblasti kde predchádzajúce konvenčné prieskumné postupy nenaznačili prítomnosť zisteného ložiska. Schlumberger spolu so svojim tímom zakladá ďalšie odvetvie geofyzikálneho prieskumu a to vrtnú geofyziku ( Well Logging), v tom čase využíva modifikované princípy z povrchových elektrických metód, ktoré efektívne aplikuje v prieskumných vrtoch po celom svete. Vrtná geofyzika sa v nasledujúcom období rozvinula do úzko špecializovanej vednej disciplíny zahŕňajúcej všetky odvetvia povrchovej geofyziky. V roku 1931 Conrad Schlumberger stojí pri zrode spoločnosti, ktorá je dodnes lídrom v geofyzikálnom prieskume.
V roku 1912 americký fyzik Frank Wenner, zamestnanec „amerického úradu pre zavedenie štandardov (dnešné NIST) sa venuje problematike presných povrchových meraní elektrických potenciálov. Závery získane z laboratórnych pokusov overuje v terénnych podmienkach experimentami malého rozsahu.Na základe získaných výsledkov zostaví teoretický aparát, popisujúci vzťah medzi elektrickým odporom, hĺbkou a vzájomnou vzdialenosťou elektród. Závery z týchto prác publikuje v roku 1915v článku „A method of measuring earth resistivity“, v ktorom sa zmieni aj o perspektíve využitia metódy v oveľa väčšom plošnom rozsahu. Jeho terénne merania boli realizované na niekoľkých metroch štvorcových, čo ale zodpovedalo charakteru riešenej úlohy. V ďalšom období je predpoklad o efektívnej aplikácii vo väčšom rozsahu potvrdený a Wennerova metóda sa uplatňuje obzvlášť pri prácach zameraných na identifikáciu fyzikálnych kontrastov v horizontálnom smere.
Pracovné postupy terénneho zberu dát zavedené Conradom Schlumbergerom a Frankom Wennerom patria dodnes k najpoužívanejším a sú pomenované po svojich autoroch.
Elektromagnetické metódy, vďaka svojej mobilite a rýchlosti zberu dát, patria medzi najpoužívanejšie vo svete. Ich rozvoj kvôli vysokým nárokom na technické prevedenie aparatúr bol v porovnaní s ostatnými geoelektrickými metódami výrazne oneskorený. Švédsky banskí inžinieri Hans Lundberg a Harry Nathorst v roku 1918 predstavia unikátnu metódu využívajúcu elektromagnetické pole generované medzi dvomi dlhými paralelne uloženými uzemnenými káblami. Na ploche medzi káblami, zahŕňajúcej cca. 100 [ha] vymapujú rudné ložisko, ktoré je vymedzené anomálnym priebehom ekvipotenciálnych línií. V nasledujúcich rokoch je ich metóda úspešne aplikovaná na mnohých lokalitách vo Švédsku.
Americký elektrotechnik a banský inžinier Harry R.Conklin sa zaoberá možnosťou využitia elektromagnetickej indukcie v rudnom prieskume a v roku 1917 patentuje "Method and apparatus for determining subterraneous conductors". Jeho experimenty nevedú k získaniu uspokojivých výsledkov, ale vybudujú základy pre ďalší rozvoj tohoto odvetvia.
Švédsky banský inžinier Karl Sundberg overuje možnosti viacerých metód elektrickej a elektromagnetickej prospekcie. V roku 1922 zavádza do praxe modifikovanú metódu H. R. Conklina, ktorá je úspešne aplikovaná vo viacerých krajinách, a jej efektivita významne podporí ďalší rozvoj elektromagnetických metód.