Hustota, konzistencia a elasticita materiálu ovplyvňuje hlavné charakteristiky akustickej vlny prechádzajúcej prostredím s meniacimi sa mechanickými vlastnosťami. Seizmické metódy disponujú metodickými postupmi analýzy rôznych typov akustických vĺn, ktorých aplikovateľnosť úzko súvisí s predmetom zadania riešenej úlohy. Záznam seizmického rozruchu je nositeľom informácie o vlastnostiach konkrétneho úseku podpovrchového prostredia. Zmeny rýchlostí vĺn v prostredí, strata energie postupujúcej vlny, transformácia vlny na kontakte prostredí s rozličnými vlastnosťami sú javy, ktoré poskytujú informácie o štruktúrnej stavbe, zónach a ďalších parametroch prostredia charakterizovaných rozdielnymi mechanickými vlastnosťami.
Seizmické metódy boli postavené na základoch príbuznej vednej disciplíny zaoberajúcej sa zemetraseniami, seizmológie. Írsky stavebný inžinier Robert Mallet v roku 1844 publikuje článok „On the Mechanics of Earthquakes“, v ktorom popisuje šírenie sa seizmickéj vlny prostredím a ako prvý sa zaoberá hypotézou, ktorá predpokladá využitie zemetrasných seizmických vĺn k lokalizácii a popísaniu geologických štruktúr v zemskej kôre, čo je ale podmienené v tom období ťažko získateľnými znalosťami o rýchlosti postupu seizmickej vlny rôznymi prostrediami. V nasledujúcich niekoľkých desaťročiach sa viacerí seizmológovia snažia experimentálne určiť rýchlosti šírenia sa seizmických vĺn v rôznych typoch horninových prostredí. Ich zistenia nepriniesli očakávané výsledky, ale vo viacerých prípadoch si podstatne odporovali, čo bolo sprevádzané búrlivými diskusiami. V roku 1906 rakúsky fyzik Hans Bernndorf popisuje mechanizmus šírenia sa seizmického lúča vo vrstevnatom prostredí. Na jeho závery nadväzuje nemecký fyzik Emil Wiechert, ktorý v roku 1907 na základe analýzy zemetrasných vĺn načrtne štruktúrnu stavbu zemského telesa, predstavil dva štruktúrne modely s približne ročným odstupom. Opravený druhý model sa podstatne podobal všeobecne akceptovanému Gutenberg-Bullenovmu modelu, ktorý bol uvedený o polstoročia neskôr.
Seizmológia ako taká, nedisponuje potenciálom využiteľným k aplikovanému geologickému prieskumu, ale desaťročia experimentov poskytujú nevyhnutný základ príbuznej vednej disciplíne, ktorej základy položil nemecký bánsky merač a geofyzik, Ludger Mintrop. v roku 1911 Mintrop prvýkrát generuje dopadom štvor-tonovej oceľovej gule zo štrnásť metrovej výšky lokálny otras s následným záznamom kompletného seizmogramu (detailný záznam); všetky druhy (až na malú skupinu pasívnych metód, v tomto kontexte zanedbateľnú) seizmických metód aplikovanej geofyziky využívajú umelý zdroj ku generovaniu vlnového poľa – kladivo, závažie, explozívnu nálož alebo vibrátor. Počas prvej svetovej vojny Mintrop vyvinul rýchlu a efektívnu metodiku na lokalizáciu nepriateľského delostrelectva pomocou seizmografu. V 1917 si tento postup patentuje ako „Method for the determination of the location of artificial concussions“. Svojim nasledujúcim patentom z roku 1919 "Geological testing method" začína budovať ďalšie odvetvie aplikovanej geofyziky a v roku 1922 patentuje "Field seismograph".
Ešte v roku 1917 kanadský vedec Reginald Aubrey Fessenden patentuje "Methods and Apparatus for Locating Ore-Bodies“,spôsob lokalizácie geologických telies, ktorý je taktiež založený na registrácii umelo generovaných seizmických vĺn, pričom generovanie a registrácia seizmických vĺn prebieha v prieskumných vrtoch, čo sa v tej dobe ukazuje ako jej hlavná nevýhoda. Na čo v roku 1920 poukaže geológ a profesor Texaskej univerzity Johan August Udden vo svojom článku, v ktorom porovnáva Mintropovu a Fessendenovu metódu. Poukazuje hlavne na ekonomické faktory týchto metód. V prípade Fessendenovej metódy je realizácia prieskumných prác podmienená existenciou prieskumného vrtu, na rozdiel od toho Mintropova metóda poskytuje mimoriadnu úsporu prostriedkov a podstatné zvýšenie efektivity prieskumných prác, bez nutnosti existencie alebo realizácie akéhokoľvek banského diela.
V roku 1921 Mintrop zakladá SEISMOS - prvú spoločnosť na svete zaoberajúcu sa seizmickou prospekciou.